Priateľstvá sa menia. To, čo nás kedysi spájalo, už nemusí fungovať. Je v poriadku, ak sa niektoré vzťahy prirodzene uzavrú. V článku nájdeš, ako s tým naložiť bez pocitu viny a s rešpektom.

Prečo sa niektoré priateľstvá prirodzene menia alebo končia?

Každý z nás nosí v pamäti priateľstvá, ktoré boli kedysi dôležitou súčasťou jeho života. Spoločný smiech, rozhovory do noci, pomoc v ťažkých chvíľach. A predsa príde čas, keď si uvedomíme, že ten istý človek, ktorý nám kedysi tak veľmi rozumel, je dnes už akoby „z iného sveta.“ Nie je to zriedkavé, že na vzťahu s blízkym človekom sa niečo zmení. Nie náhle, nie dramaticky, skôr potichu, akoby pod povrchom. V skutočnosti je to veľmi ľudské.

Na začiatku každého priateľstva nás spája niečo konkrétne – spoločné prostredie, podobné životné okolnosti, hodnoty alebo sny. Môžeme si byť navzájom oporou v náročnom období, inšpirovať sa, objavovať svet alebo len jednoducho „ladiť.“ Ale ako sa mení náš život – profesijne, osobnostne, rodinne – meníme sa aj my. To, čo nás v určitom období spájalo, môže časom stratiť význam. Dnes máme iné priority – deti, partnerov, prácu, starostlivosť o seba. Priateľstvo, ktoré bolo kedysi živé a spontánne, môže začať pôsobiť nútene. To neznamená, že niekto niečo pokazil. Znamená to len, že náš vnútorný svet, naše priority, potreby, či tempo života už nie sú zladené.

Niektoré priateľstvá sa tejto zmene prispôsobia, prejdú prirodzenou transformáciou – z intenzívnych sa stanú „tichými,“ ktoré nepotrebujú neustály kontakt a predsa v nich pretrváva dôvera. Iné však jednoducho vyprchajú. A to nie je zlyhanie. Je to dôkaz, že sa vyvíjame.

Čo sa deje, keď už s priateľom nemáme spoločné hodnoty alebo životný štýl?

Priateľstvo je ako živý organizmus, potrebuje výživu. Ak sa prestaneme stretávať alebo prestaneme mať spoločné skúsenosti, vzťah prirodzene chradne. Ale ešte silnejší vplyv majú hodnoty. Sú tichým kompasom našich rozhodnutí. Keď sa zmenia, začneme sa cítiť nepochopený, alebo prestaneme rozumieť tým druhým. Možno sa z našej priateľky stane mama, ktorá rieši úplne iný vesmír ako my. Alebo nás zmení náročná skúsenosť: choroba, rozvod, strata, a priateľ, ktorý s nami kedysi žartoval, teraz pôsobí povrchne či necitlivo.

Nejde o to, že by ten druhý bol „zlý.“ Nie je to o tom, že jeden má pravdu a druhý nie. Jednoducho si už nesedíme, pretože naše vnútorné svety sa rozchádzajú. Hovorí sa, že niektoré vzťahy sú ako učebnice: dôležité, ale po prečítaní ich odložíme. Nie s hnevom, ale s vďačnosťou za to, čo nám dali.

Ako pracovať s pocitom viny, keď cítime, že vzťah už nefunguje?

Keď cítime, že vzťah už nefunguje, objavuje sa v nás vina. Najmä ak ide o dlhoročné  priateľstvo. Cítime záväzok zo spomienok alebo z presvedčenia, že „by sa to malo.“  A preto sa často sa pýtame: „Nemal/a by som sa viac snažiť?“ alebo „Nie som len príliš náročný/á?“ Vina nás núti zostať v niečom, čo nám už neprináša radosť.

Dôležité je rozpoznať rozdiel medzi svedomím a vinou. Svedomie nás vedie k úcte, súcitu a rešpektu. Vina nás uväzňuje v role „toho zlého.“ Pritom vina môže byť len maskou nášho smútku z toho, že niečo pekné končí. Alebo aj strachu, že stratíme nielen priateľa, ale aj časť svojej minulosti. Vina často vzniká aj z mylného presvedčenia, že sme zodpovedný za pocity druhého. Ale zdravé priateľstvo funguje na vzájomnosti, nie na obetovaní sa. Ak sa necítime byť sami sebou, nie je našou povinnosťou vzťah udržiavať. Namiesto toho, aby sme sa trestali, môžeme sa pozrieť na vzťah ako na cestu, ktorá mala svoje miesto a význam – ale dnes už nepotrebuje pokračovanie v rovnakej podobe.

Je v poriadku „odísť“ aj z dlhoročného priateľstva?

Je. Ak odchod nie je motivovaný hnevom, pomstou či pýchou, ale zdravým uvedomením, že vzťah už nenapĺňa oboch, je v poriadku urobiť krok späť. Niektoré priateľstvá v nás žijú už len zo zvyku, stretávame sa, hoci rozhovory sú prázdne, alebo sa vyhýbame témam, pretože sa nechceme pohádať.

Odísť z priateľstva neznamená neúctu k minulosti. Znamená to rešpekt k prítomnosti, k tomu, kým sme sa stali. A občas je práve odchod najväčším prejavom úcty: nepripútavať si niekoho zo zvyku, keď už v našich životoch nehrá rovnakú úlohu.

Ako ukončiť alebo redefinovať priateľstvo s rešpektom? 

Nie každý vzťah si vyžaduje „rozchodovú reč.“ Niekedy postačí nechať veci prirodzene doznieť, prestaneme si písať, rušíme stretnutia a nakoniec to akoby samo vyšumí. Ale ak cítime, že druhý človek si zaslúži vysvetlenie, alebo že my potrebujeme uzavretie, môže byť užitočné pokojne a otvorene vyjadriť, čo cítime. Tu je niekoľko možností:

Otvorený rozhovor: „Cítim, že sme sa za posledné roky veľmi zmenili. Už sa necítim v našom vzťahu tak prirodzene ako kedysi. Nechcem ti ublížiť, ale myslím, že každý potrebujeme iný priestor.“

Rešpektujúce stíšenie kontaktu: niekedy stačí menej iniciatívy a väčšia úprimnosť – napríklad namiesto vyhýbania povedať: „Momentálne potrebujem viac času pre seba.“

Predefinovanie vzťahu: možno nemusíme úplne odísť – len sa prestať nútiť do hlbokých rozhovorov a nechať priateľstvo fungovať v „ľahšej“ verzii. Namiesto pravidelných stretnutí postačí ísť raz za rok na kávu a spomínať.

Mlčanie: môže byť spôsob komunikácie, pokiaľ nie je pasívne-agresívne, ale vedomé. Odstúpenie nemusí byť dramatické. Môže byť tiché a láskavé.

Vyrásť z priateľstva neznamená stratiť schopnosť mať blízke vzťahy. Znamená to, že rastieme – v poznaní seba, svojich potrieb a hraníc. A to je v poriadku. Nie všetky vzťahy sú na celý život. Niektoré sú len na určitý úsek cesty. A ich hodnota sa nemení tým, že skončia. Mení sa len ich forma: z prítomnosti sa presúvajú do našej pamäti. A tam môžu zostať s láskou.

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙

Prečo máme pocit, že z niektorých priateľstiev „vyrastieme“?

Niekedy hovoríme, no slová akoby padali do prázdna. Pocit, že nás druhí nevnímajú, môže ovplyvniť naše sebavedomie aj vzťahy. V článku sa pozrieme, prečo sa to deje a čo s tým môžeme urobiť.

Prečo máme pocit, že nás ľudia nepočúvajú?

Hovoríte, no slová akoby padali do prázdna... Snažíte sa niečo vysvetliť, vyjadriť svoje potreby, názory či pocity, no druhá strana sa pozerá do mobilu, mení tému alebo len prikyvuje, akoby na automatického pilota. A vy odchádzate s nepríjemným pocitom:„nikto ma nepočúva.“

Tento pocit sa môže objaviť kdekoľvek: doma, v práci, medzi priateľmi. A hoci  to na prvý pohľad vyzerá ako banálna skúsenosť, v skutočnosti dokáže hlboko ovplyvniť naše sebavedomie, duševnú pohodu aj kvalitu vzťahov.

Existuje viacero dôvodov, prečo nás ľudia nepočúvajú. Niektoré sú zjavné: ľudia nás prerušujú, menia tému, nepozerajú sa na nás alebo jednoducho reagujú úplne mimo kontext. Iné sú skryté: očakávame, že nás pochopia hneď alebo máme vnútorné presvedčenie, že naše slová nie sú dôležité.

Niekedy sa stretávame s ľuďmi, ktorí nevedia počúvať – či už kvôli stresu, vlastným starostiam, zaneprázdnenosti alebo jednoducho preto, že sa nikdy nenaučili byť prítomní. No inokedy je náš pocit neprijatosti odrazom nášho vnútorného sveta, napríklad, keď si nesieme z minulosti skúsenosť, že naše názory neboli rešpektované alebo, keď nás niekto dlhodobo prehliadal.

Psychológovia hovoria o tzv. „komunikačných zrkadlách“ – teda o tom, že v komunikácii často nevnímame len druhého človeka, ale aj seba. Ak sa necítime dosť dobrý alebo ak máme nízke sebavedomie, môžeme si nevypočutie vysvetliť ako potvrdenie: „Vidíš? Tvoje slová nikoho nezaujímajú.“

Ako rozlíšiť, či je to o nás alebo o druhých?

To je kľúčová otázka. A odpoveď nie je vždy jednoznačná. Pomôcť si môžeme týmito ukazovateľmi:

Opakovanosť: ak sa vám to deje len s jednou osobou (napr. partnerom či kolegom), možno problém nie je vo vás, ale v nastavení konkrétneho vzťahu. Ak však máte pocit, že vás ignoruje väčšina ľudí, je dobré sa zamyslieť, či nekomunikujete spôsobom, ktorý druhých odrádza,  napríklad príliš rýchlo, bez priestoru pre reakciu, s napätím či podozrievaním.

Spätná väzba: skúste sa opýtať blízkej osoby, ako na ňu pôsobíte, keď niečo vysvetľujete. Mnohí z nás nevedomky komunikujú napríklad útočne, nezrozumiteľne alebo príliš naraz. Spätná väzba môže pomôcť odhaliť slepé miesta.

Vlastné pocity: ak sa vo vzťahoch často cítite bezmocní, nevypočutí, nahnevaní alebo zúfalí, môže to súvisieť aj s dávnejšími zážitkami, napríklad z detstva, keď nás doma nikto nebral vážne.

Ako ovplyvňuje tento pocit naše sebavedomie a vzťahy?

Pocit, že nás nikto nepočúva oslabuje našu identitu. Ak sú naše slová opakovane ignorované, začíname pochybovať o svojej hodnote. Prestávame sa ozývať, čoraz menej zdieľame svoje myšlienky, uzatvárame sa. A tým sa paradoxne ešte viac vzďaľujeme možnosti byť vypočutí.

Vo vzťahoch to môže viesť k odcudzeniu, frustrácii a zraneniam. Niekto reaguje pasívne (stiahne sa), iný aktívne (vybuchne, začne sa hádať). V oboch prípadoch sa vzďaľujeme od autentickej a konštruktívnej komunikácie.

Ako efektívne komunikovať a zvýšiť šancu, že nás druhí vypočujú?

Tu je niekoľko osvedčených rád z psychologickej praxe:

Povedzte, čo potrebujete – namiesto sťažovania použite vetu: „Je pre mňa dôležité, aby si ma teraz na chvíľu vypočul/a.“

Komunikujte v „ja-výrokoch“ – napríklad: „Cítim sa prehliadaný, keď hovorím a nereaguješ,“ namiesto „Nikdy ma nepočúvaš!“

Zvoľte správny moment – ak je druhý človek unavený, podráždený alebo zaneprázdnený, vaša šanca byť vypočutý klesá.

Buďte struční a konkrétni – ľudia lepšie reagujú na jasné vyjadrenia než na dlhé monológy.

Vnímajte aj neverbálne signály – udržiavanie očného kontaktu, pokojný tón hlasu a otvorený postoj zvyšujú pravdepodobnosť, že druhý človek zostane prítomný.

Dajte aj vy druhému priestor – vzájomné počúvanie je základom dôvery.

Čo robiť, keď nás opakovane nikto nepočúva v práci alebo vo vzťahoch?

V práci môže byť ignorovanie formou pasívnej agresivity alebo toxickej kultúry. Niekedy je za tým mocenská nerovnováha, inokedy zlá organizácia. Ak sa vám opakovane stáva, že na poradách nikto nereaguje na vaše návrhy, skúste:

požiadať o individuálny rozhovor s nadriadeným,

spojiť sa s kolegom, ktorý môže váš názor podporiť,

Využiť písomnú formu – niekedy si ľudia prečítajú to, čo prepočuli.

Vo vzťahoch sa oplatí otvorene pomenovať problém – nie obviňujúco, ale zdieľajúco. Ak sa aj napriek tomu nič nemení, treba prehodnotiť kvalitu vzťahu – či v ňom je vôľa a schopnosť navzájom sa počúvať. Dlhodobé ignorovanie totiž signalizuje hlbší problém než len nepozornosť.

Kedy pomôže odborník, a ako s tým pracovať v terapii? 

Ak máte dlhodobo pocit, že vás nikto nepočúva, že vaše slová nemajú váhu, alebo ak sa s tým spája úzkosť, hnev, smútok či nízke sebavedomie, odporúča sa vyhľadať psychológa alebo psychoterapeuta.

V terapii sa často ukáže, že za týmto pocitom je staré zranenie – napríklad z detstva, keď sme boli opomínaní, nepočutí, alebo trestaní za prejavenie svojho názoru. Terapia pomáha tieto rany uzdraviť, posilniť vnútorný hlas, naučiť sa komunikovať jasnejšie a zároveň rozpoznať, kedy je chyba na strane druhých a nie v nás.

Zaujímavé je, že už samotný zážitok byť vypočutý v bezpečnom terapeutickom priestore býva pre mnohých klientov veľmi liečivý.

Počúvať a byť počutý je jeden zo základných ľudských zážitkov. Keď nás druhý človek naozaj počúva, cítime sa reálne prítomný, dôležitý a rešpektovaný. Pocit, že nás nikto nepočúva, je preto volaním po pozornosti, po spojení, po uznaní.

Nemusíme zostať v úlohe nepočutého. Môžeme sa naučiť komunikovať efektívnejšie, rozlišovať svoje potreby a brániť svoju dôstojnosť – s rešpektom k sebe aj k druhým.

A keď to nejde, netreba váhať požiadať o pomoc. Pretože každý z nás si zaslúži, aby ho bolo počuť.

Tip na záver: Skúste si napísať krátku vetu: „Cítim sa vypočutý/á, keď...“ a „Cítim sa nevypočutý/á, keď...“
Pomôže vám to lepšie pomenovať svoje potreby a pripraviť si konkrétne vyjadrenia pre blízkych či kolegov.

Čo robiť, keď mám pocit, že ma nikto nepočúva?

Small talky, krátke rozhovory či spoločenské mítingy nás dokážu psychicky vyčerpať viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Prečo nás tieto „malé“ interakcie stoja toľko energie, čo je to sociálna únava a prečo nás niektorí ľudia vyčerpávajú viac než iní? Tento článok prináša odpovede aj praktické tipy, ako zvládať mentálnu záťaž v každodenných sociálnych situáciách.

Prečo small talks a mítingy nie sú až tak „malé“?

Small talk môžeme voľne preložiť ako malý rozhovor, náhodné či spontánne stretnutie, pri ktorom dochádza ku komunikácii či celkovo medziľudskej interakcii a stretu. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že ak ide o niečo malé, nenápadné či náhodné, nemožno to porovnávať s vopred naplánovaným stretnutím alebo iným typom takto štruktúrovanej aktivity. 

Pravdou však je, že síce je rozdiel napríklad v dĺžke trvania, situačnom kontexte, počte účastníkov alebo téme, no stále sa v oboch typoch interakcií objavujú aspekty, ktoré môžu byť pre nás ovplyvňujúce. Vyžaduje sa totiž od nás určitá mentálna kapacita a úsilie small talk viesť, čiže míňame energiu, zapájame pozornosť, pamäť a taktiež emočné aspekty našej osobnosti. 

Zároveň to vie byť aj sociálne podmienené a teda očakávané, že k small talku má dôjsť, mali by sme sa zachovať takto alebo takto, s človekom sa jednoducho porozprávať, aj keď nemáme záujem. V neposlednom rade je to tlak aj na nás samých, na našu sebaprezentáciu, sebahodnotu, sebavnímanie - aby sme stali v small talku taký, aký chceme, aj keď sa nám tam nechce byť, aby sme druhú stranu neurazili, keď len tak z rozhovoru odídeme či nemáme oň záujem a pod.

Aké sú mentálne náklady na spoločenské interakcie?

Mentálne náklady spoločenských interakcií sú často neviditeľné, ale veľmi reálne. Ide o všetko to „zákulisné“ spracovanie, ktoré náš mozog vykonáva počas a po kontakte s inými ľuďmi. Čím viac je interakcia zložitá, nepredvídateľná alebo neautentická, tým vyššie môžu byť tieto náklady. A čo teda znamená „mentálny náklad“? Je to mentálna energia, ktorú musíš vynaložiť na to, aby sme zvládli interakciu, regulovali svoje správanie a emócie, spracovali podnety a reakcie iných či „držali masku“ (napr. profesionálneho alebo príjemného výrazu).

Hlavné typy mentálnych nákladov pri spoločenských interakciách

Spracovanie veľkého množstva verbálnych a neverbálnych informácií.

Hľadanie vhodných slov, humoru, reakcií.

Neustále rozhodovanie: „Mám teraz niečo povedať? Nebude to trápne?“

Regulovanie vlastných emócií: potláčanie nervozity, podráždenia alebo nudy.

Vciťovanie sa do druhých – tzv. emocionálna práca.

Zvládanie spoločenského tlaku (napr. musím byť milý aj keď nechcem).

„Manažovanie dojmu“: snažíš sa pôsobiť kompetentne, priateľsky, zaujímavo.

Kontrolovanie svojich reakcií, držanie tela, tónu hlasu atď.

To všetko si vyžaduje neustálu seba-monitorovaciu aktivitu.

Po intenzívnom stretnutí musí mozog „spracovať“ zážitky a uvoľniť napätie.

To môže trvať minúty, ale aj hodiny – závisí od osoby a kontextu.

Introverti – lebo čerpajú energiu zo samoty, nie z kontaktu.

Ľudia s úzkosťou alebo neurodivergenciou (napr. autizmus, ADHD).

Ľudia v sociálne neprirodzených rolách (napr. líder, učiteľ, predajca, ale aj ľudia skrývajúci únavu či nepohodu).

Empatickí ľudia – silne prežívajú emócie iných.

Ako sa prejavuje tzv. social fatigue (sociálna únava)?

Sociálna únava (po anglicky social fatigue, niekedy aj social exhaustion) je stav, keď sa človek cíti psychicky a emočne vyčerpaný po intenzívnej alebo dlhšej sociálnej interakcii – aj keď šlo o pozitívne stretnutia. Nie je to to isté ako introverzia, ale introverti sú na tento typ únavy náchylnejší. Môže sa však vyskytnúť u každého – aj extroverta, ak je toho "príliš".

Máš potrebu byť sám/sama, stiahnuť sa do ústrania

Strácaš záujem o konverzáciu, si podráždený/á

Cítiš sa emocionálne "vyprahnutý/á", akoby si nemal/a čo dať

Ťažko sa sústredíš, odpovedáš krátko, bez energie

Máš nutkanie zrušiť plány, hoci si ich predtým chcel/a

Bolesť hlavy, napätie v krku alebo ramenách

Pocit „prehltenia“ (ako keby si mal/a príliš veľa podnetov)

Psychologické dôsledky (ak sa ignoruje):

Preťaženie, úzkosť zo sociálnych situácií

Pocity viny alebo frustrácie („Prečo to nedávam, veď to bol len výlet...“)

Aký je rozdiel medzi vyčerpaním, úzkosťou a introverziou?

Vyčerpanie je hladina nízkej energie po sociálnej alebo fyziologickej aktivite. Je to dočasný stav, ktorý sa po oddychu zvyčajne obnoví. Úzkosť je intenzívny pocit napätia, často bez jasného spúšťača. Introverzia je osobnostná črta, nie porucha, ani problém – introverti čerpajú energiu zo samoty, obľubujú menšie skupiny a pokoj.

Prečo nás niektorí ľudia vyčerpávajú viac než iní?

Náročná emocionalita (sťažovanie, výbušnosť, manipulácia)

Osobnostná/komunikačná nekompatibilita

Ako si dopriať oddych aj v bežný pracovný deň?

Oddych nemusí byť veľká aktivita. Môže to byť večera s blízkymi, prechádzka, čítanie knihy, relax pri seriáli alebo kozmetická rutina. Dôležité nie je, čo robíš, ale či ti to prináša pokoj a skutočný oddych.

Small talks: Čo nás vyčerpáva v malých sociálnych situáciách 

Poruchy osobnosti ovplyvňujú, ako človek myslí, cíti a správa sa, pričom často narúšajú jeho vzťahy aj každodenné fungovanie. V článku sa dozviete, aké poruchy osobnosti rozlišujeme, ako sa prejavujú, liečia a ako môžete byť blízkym oporou bez toho, aby ste zabúdali na seba.

Porucha osobnosti je dlhodobý spôsob myslenia, cítenia a správania, ktorý spôsobuje človeku problémy v každodennom  živote, vo vzťahu k sebe, v medziľudských vzťahoch a vo vzťahu k prostrediu. Neznamená to však, že ľudia, ktorí trpia poruchou osobnosti majú „zlé“ vlastnosti, ale ich osobnosť je formovaná spôsobom, ktorý im sťažuje prispôsobenie sa životným situáciám – u týchto ľudí môže častejšie dochádzať k nepochopeniu s druhými, ku konfliktom, alebo sociálnej izolácií. 

V tomto kontexte je mimoriadne dôležité rozlíšiť poruchu osobnosti od štruktúry osobnosti. Každý z nás má určitú štruktúru osobnosti, teda to, akým spôsobom je usporiadaný náš vnútorný svet. Niekto z nás je viac emotívnejší, niekto má vyššiu potrebu kontroly,... Porucha osobnosti vzniká až vtedy, keď sú určité aspekty tejto štruktúry významne narušené, teda výrazne zasahujú do každodenného fungovania človeka. Prejavujú sa ako rigidné až neprispôsobivé vzorce myslenia, prežívania a správania, ktoré spôsobujú výrazné problémy. Toto rozlíšenie je dôležité práve preto, aby sa prirodzené osobnostné črty, či odlišnosti nezamieňali za patológiu.

Podľa najnovšej klasifikácie WHO (ICD 11) je porucha osobnosti charakterizovaná pretrvávajúcim a všadeprítomným narušením v tom, ako človek prežíva a interpretuje samého seba, iných ľudí a svet okolo seba, v ich emocionálnom, kognitívnom a behaviorálnom fungovaní. Tieto narušenia výrazne sťažujú život a fungovanie človeka.

-       Nejasný, alebo nestabilný obraz o sebe

-       Pocit vnútornej prázdnoty, výrazná závislosť na uznaní zvonku

-       Pochybnosti o vlastnej identite, alebo hodnotách

2.     Narušené vnímanie a vzťahy k druhým:

-       Nedôvera, alebo paranoidné očakávania voči ľuďom

-       Nestabilné, alebo konfliktné vzťahy

-       Chlad, odstup, znížená schopnosť vcítiť sa

-       Manipulatívne, alebo príliš kontrolujúce správanie

3.     Problémy na úrovni emócií:

-       Neschopnosť zvládať frustráciu

-       Neprimerané, alebo ťažšie regulované emočné reakcie

4.     Problémy na úrovni správania:

-       Znížená schopnosť kriticky reflektovať svoje správanie

-       Podozrievanie, prekrúcanie motivácie druhých

-       Fixné negatívne presvedčenie o sebe, alebo o svete

-       Riskantné správanie (promiskuita, zneužívanie návykových látok)

-       Sebapoškodzovanie, alebo suicidálne tendencie

-       Vyhýbanie sa zodpovednosti, pasivita, alebo naopak agresivita

-       Nedostatočná kontrola správania vzhľadom na spoločenské normy

Aké sú možné príčiny vzniku porúch osobnosti?

Vznik porúch osobnosti nie je spôsobený konkrétnou príčinou, ale ide o komplexnú kombináciu rôznych faktorov, ktoré sa u každého človeka líšia. Každý človek je individuálny a to, či sa rozvinie porucha osobnosti je často výsledkom dlhodobého a zložitého procesu vývinu osobnosti a nie jednorazovej udalosti.

Dedičnosť a vrodené povahové črty – niektorí ľudia sú citlivejší, impulzívnejší, alebo úzkostnejší, čo môže zvýšiť riziko rozvinutia poruchy osobnosti. Avšak aj pri genetickom podmienení zohráva významnú rolu prostredie, v ktorom človek vyrastá.

Skúsenosti z detstva – neistá, alebo dezorganizovaná vzťahová väzba, chronická emocionálna deprivácia, chaotické, konfliktné až asociálne rodinné prostredie, nezvládnutý vývin identity v adolescencii.

Prežitá trauma a dlhodobá neistota v detstve –  ak dieťa opakovane zažíva, že svet nie je bezpečné miesto a že mu nik nerozumie, môže si vytvoriť spôsoby prežívania a správania, ktoré mu v detstve pomohli prežiť, avšak v súčasnosti tieto spôsoby nie sú funkčné.  

Aké typy porúch osobnosti rozlišujeme?

V súčasnosti (prínos ICD 11) sa typologický prístup nahradil dimenzionálnym systémom. Diagnóza poruchy osobnosti sa stanovuje podľa závažnosti poruchy osobnosti (mierna, stredná, ťažká) a výrazných osobnostných rysov (antisociálny, narcistický, anakastický, hraničný, vyhýbavý, impulzívny). Zároveň upúšťa od prísne oddelených typov a ponúka viac realistický a individualizovaný model, ktorý neklasifikuje ľudí do „škatuliek“, ale zameriava sa na opis osobnosti a to, akým spôsobom osobnosť narúša fungovanie v živote človeka.

V porovnaní s MKCH 10, kde sa rozlišovali konkrétne typy porúch osobnosti:

Paranoidná porucha osobnosti – podozrievavosť, vnímanie útokov a kritiky aj tam, kde nie sú, časté konflikty, ťažkosti s dôverou k ľuďom.

Schizoidná porucha osobnosti – nezáujem o sociálne kontakty, citová rezervovanosť a absentuje záujem o blízke vzťahy. Uprednostňuje osamelé aktivity

Dissosciálna porucha osobnosti - neuznáva sociálne záväzky, charakterizuje ju nedostatok citov k iným, násilné správanie, alebo nezáujem o prežívanie a emocionálny svet blízkych ľudí.

Emočne nestabilná porucha osobnosti – sklon k výbuchom emócií, neschopnosť regulácie emócií, tendencia vyvolávať konflikty s inými.

-hraničný typ: neistý sebaobraz, nejasné ciele, nestabilné medziľudské vzťahy a tendencia k sebadeštruktívnemu správaniu (samovraždy, sebapoškodzovanie).

-impulzívny typ: emocionálna nestálosť, nedostatočné ovládanie impulzov.

Histriónska porucha osobnosti – teatrálne správanie, prehnané emocionálne prejavy, potreba byť v centre pozornosti, výrazná snaha o uznanie, vysoká potreba pozornosti.

Anankastická porucha osobnosti – prejavuje sa rigiditou, potrebou kontroly, zameraním na detaily, perfekcionizmom.

Úzkostná porucha osobnosti – prejavuje sa nízkym sebavedomým, strachom z odmietnutia, vyhýbaním sa sociálnym kontaktom.

Závislá porucha osobnosti – prejavuje sa podriadenosťou, ťažkosťami s rozhodovaním, potrebuje aby sa o neho druhý človek staral.

Ktoré poruchy osobnosti sa vyskytujú najčastejšie?

Hraničná porucha osobnosti je jednou z najčastejšie diagnostikovaných porúch osobnosti, najmä u žien. Odhaduje sa až 1-2 % v bežnej populácií.

Druhou najčastejšie diagnostikovanou poruchou je porucha osobnosti s narcistickým osobnostným rysom, až 1% a častejšie sa vyskytuje u mužov. 

Avšak v tomto kontexte ide o diagnostikované poruchy osobnosti. U iných typov porúch osobnosti, môžu byť prejavy menej nápadné a nevedú k výrazným problémom. Človek nemusí v takom prípade vyhľadať odbornú pomoc a tým pádom nemá diagnostikovanú poruchu osobnosti.

Diagnostika porúch osobnosti je komplexný proces, ktorý vyžaduje podrobné psychologické vyšetrenie, ktoré zabezpečí klinický psychológ. Počas vyšetrenia používa rôzne metódy a nástroje, pomocou ktorých popisuje osobnosť klienta. Ďalším krokom tohto komplexného procesu je návšteva psychiatra, ktorý stanoví diagnózu.

Aké sú možnosti liečby porúch osobnosti?

Liečba porúch osobnosti je často dlhodobá a vyžaduje trpezlivosť, podporu od okolia a spoluprácu klienta s terapeutom.

Možnosti liečby sa líšia od závažnosti, typu poruchy a individuálnych potrieb klienta.

Psychoterapia – dlhodobá,  ktorá je zameraná napríklad na porozumenie problémom v bežnom živote, reguláciu emócií, zlepšovanie medziľudských vzťahov, zvládanie stresu, zvyšovanie kvality života ...

 Farmakoterapia – vhodne nastavená liečba psychiatrom

Hospitalizácia – v závažných prípadoch, napríklad pri riziku samovraždy môže byť potrebná hospitalizácia.

Podporné opatrenia – zamerané na edukáciu ohľadom zvládaní poruchy, pravidelná rutina, zdravý životný štýl.  

Vhodná je kombinácia psychoterapie a farmakoterapie, nakoľko aj lieky môžu zmierňovať niektoré nežiadúce prejavy správania.

 Ako človekovi s poruchou osobnosti pomôcť?           

1.     Buďte pre neho oporou, avšak najskôr si stanovte hranice – udržujte si vlastný čas na seba a priestor na napĺňanie vlastných potrieb, prípadne čas s priateľmi a rodinou, aby ste z prílišnej pomoci nevyhoreli.

2.     Pomáhajte mu zvládať náročné situácie, avšak nepreberajte zodpovednosť za jeho emócie a situácie v ktorých sa nachádza. Opora a podpora sa môže týkať udržovania zdravého životného štýlu, pravidelného režimu (spánok, odpočinok, zdravá strava).

3.     Buďte trpezlivý, empatický, vyhýbajte sa všeobecným vyjadreniam. Komunikujte čo najkonkrétnejšie.

4.     Buďte konzistentný. Človek, ktorý trpí poruchou osobnosti sa obáva neistoty. Pokiaľ ostanete predvídateľný a stabilný v reakciách, tak mu vytvárate možnosť bezpečného vzťahu, v ktorom nemusí prežívať strach.

5.     Podporujte ho ku zdravému vzťahu k sebe a k osobnostnej zrelosti. Pokiaľ si všimnete, že reaguje vedome a úprimne, tak to oceňte.

6.     Vyhnite sa roli „záchranára“.

7.     Vyhnite sa nálepkovaniu a stigmatizácií. V prípade konfliktov popisujte jeho správanie, ktorým vám narúša vaše hranice, nepopisujte prejavy poruchy, ani ho nenálepkujte danou poruchou.

8.     Ak máte dojem, že vás tento človek manipuluje, nastavte si hranice, doprajte si čas na spomalenie a vedomé reagovanie (vyhnite sa impulzívnej reakcii), zamerajte sa na jasný popis faktov.

9.     Vzdelávajte sa spoločne o poruche, jej prejavoch a možnostiach zvládania. Napríklad prostredníctvom odborných článkov, publikácií, podcastov,...

10.  Podporujte ho v návšteve odborníka, ako napríklad psychológa, psychiatra, alebo vyhľadajte možnosti skupinovej terapie.

11.  Spoločne oslavujte malé úspechy, napríklad keď sa vám zverí s problémom, keď vyhľadá psychológa, keď sa rozhodol pracovať na svojom duševnom zdraví.

12.  Pokiaľ sa nachádza v stave, ktorý ohrozuje jeho život, prípadne životy druhých ľudí, kontaktujte linku pomoci.

13.  V neposlednom rade človek, ktorý trpí poruchou osobnosti často najviac potrebuje niekoho, kto v ňom vidí viac ako len správanie a poruchu. Hoci je potrebné rozumieť poruche osobnosti, nemusíme v nej človeka uzavrieť. Kontaktovanie sa môže byť často náročné, avšak vzťah, ktorý spolu vytvoríte môže byť hlboký, tvorivý a plný obojstranného rastu. V každom prípade je nesmierne dôležité udržať si vlastnú integritu a vlastné hranice.

Všeobecne možno konštatovať, že uvedené body nám môžu pomôcť lepšie pochopiť, akým prístupom takémuto človeku pomôcť. Avšak treba mať na pamäti, že každá porucha osobnosti má vlastné špecifiká.

A v neposlednom rade, pri kontakte s človekom trpiacim poruchou osobnosti je dôležité najskôr zistiť, či máte na pomoc dostatočné vlastné vnútorné zdroje, dostatok energie a či si viete vedome nastaviť hranice k druhým.

Aké typy porúch osobnosti rozlišujeme, aké majú príznaky, a ako sa liečia?

Cítiš sa vyčerpaný, ale máš výčitky, že si lenivý? Chronická únava, strata motivácie a lenivosť nie sú to isté, hoci ich často zamieňame. Tento článok ti pomôže pochopiť rozdiely, ukáže, čo sa deje v mozgu, keď ideš „na doraz“ a ponúkne praktické tipy, ako si dopriať oddych bez výčitiek a nevyhorieť.

Čo je chronická únava a ako sa prejavuje?

Chronická únava je dlhodobý, vyčerpávajúci stav, ktorý nie je spôsobený len nedostatkom spánku. Ide o hlboké vyčerpanie, ktoré nezmizne ani po oddychu – a často signalizuje, že niečo v tele alebo psychike dlhodobo nie je v rovnováhe. Chronická únava znamená trvalý pocit fyzickej a psychickej vyčerpanosti, ktorý trvá viac ako 6 mesiacov (ale môže sa prejaviť aj skôr) a výrazne znižuje schopnosť fungovať v každodennom živote. Nejde len o „byť unavený“, ale o stav, kedy už aj bežné veci pôsobia ako priveľká záťaž.

Prejavy chronickej únavy môžu vyzerať nasledovne:

pocit ťažkého tela, ako keby ťa niečo tlačilo nadol

neustále zívanie, aj po 8+ hodinách spánku

bolesti svalov alebo kĺbov bez zjavnej príčiny

oslabená imunita (časté prechladnutia, virózy)

,,mentálna hmla” – máš problém sústrediť sa, rozmýšľať, pamätať si

 pocit, že “nevládzeš ani myslieť”

výkyvy nálad, podráždenosť, smútok, apatia

úzkosť z každodenných povinností (aj tých malých)

znížená motivácia – aj veci, ktoré ťa tešili, ťa teraz zaťažujú


potreba izolácie – nechceš byť medzi ľuďmi

časté sedenie alebo ležanie počas dňa

pocit viny, že nič nerobíš, ale ani nevieš „ako začať“

Ako vzniká mylný pocit, že sme leniví?

Tento mylný pocit – že sme leniví – vzniká veľmi často a veľmi nevinne, no má silný vplyv na naše sebavedomie, vnútorný dialóg aj celkovú pohodu. Často si to myslíme práve vtedy, keď v skutočnosti nejde o lenivosť, ale o niečo hlbšie. Lenivosť si zamieňame s vyčerpanosťou, v skutočnosti telo len vysiela signál, že potrebuje dočerpať sily a dobiť baterky. Zároveň, aktuálne žijeme v kultúre výkonu a neustáleho prijímania podnetov. Spoločnosť si cení neustálu aktivitu, efektivitu a produktivitu. Všetko mimo toho sa vníma ako „strata času“ alebo „flákanie“. Avšak toto vnímanie nie je realita, je to skreslené a my jednoducho potrebujeme pauzu. Je to životne dôležité. Ani auto nepôjde ďalej, ak v ňom nebude natankovaný benzín. Kvôli tomuto máme na seba nerealistické očakávania, požiadavky a tlačíme sa do výkonu, aj keď by sme mali robiť opak.

Aký je rozdiel medzi lenivosťou, vyčerpaním a stratou motivácie?

Na začiatok treba povedať, že hoci si ľudia tento pojem často zamieňajú, sú to úplne odlišné pojmy s odlišnými významami.

Vyčerpanie je stav, keď telo a nervový systém hovoria ,,stop”. Je to stav, kedy nevládzeme robiť aktivity, ktoré bežne robíme bez väčšej námahy. Časté sú tiež pocity apatie, nechuti, únavy, napätia či letargie. Vyčerpanie je už vygradovaný stav, kedy skutočne jeden kvalitný spánok nestačí. Treba urobiť väčšiu zmenu v životnom štýle, aby sme dočerpali naše stratené sily a energiu. Je to stav, ktorý nám naznačuje, že potrebujeme kvalitnú regeneráciu.  

Strata motivácie sa spája s otázkami ako - ,,načo je toto dobré? prečo to musím robiť? čo tým získam? má to celé vlastne zmysel?” . Zmena nastáva v tom, že v minulosti sme s určitou aktivitou/témou nemali problém, no dnes už máme. Nebaví nás to, nechceme sa tomu venovať, nedáva nám to zmysel - nemáme motiváciu to robiť. Pocity sú v tomto prípade frustrácia, pocity stagnácie, vyhorenia či u niekoho aj smútok, že zmysel, ktorý predtým videl/a, už nevidí. V prípade straty motivácie je dôležité uvedomiť si, prečo sa to stalo, čo bolo spúšťačom a následne nájsť tú ,,pôvodnú iskru”, ktorá nás hnala vpred. Dôležité je ale uvedomiť si, že niekedy sa to nemusí podariť a je v poriadku opustiť veci, ktoré nám už viac nedávajú zmysel. Aj to je riešenie.

Lenivosť je náročné popísať, pretože pre veľa ľudí je ťažké ju správne zhodnotiť a posúdiť. Lenivosť ale vzniká vtedy, keď človek vie, že má kapacitu, len sa mu jednoducho nechce aktivitu urobiť. Jednoducho povedané, lenivosť je stav, keď vieme, čo máme alebo chceme spraviť, ale neurobíme to, hoci na to máme schopnosti aj čas. Ľudia vtedy hľadajú rýchlejší, čo najviac jednoduchý a pohodlnejší spôsob. V tomto prípade je dôležité hovoriť o tom, prečo lenivosť vzniká a nebrať ju len ako problém či nebodaj slabosť, lebo v takom prípade sa osoba nebude vedieť posunúť ďalej. 

Ako reaguje mozog, keď ide „na doraz“?

Keď mozog ide „na doraz“, teda je extrémne preťažený alebo vyčerpaný, nastávajú v ňom viaceré fyzické a chemické zmeny, ktoré ovplyvňujú, ako myslíme, cítime sa a správame. Na začiatku je dôležité spomenúť, že v mozgu sa zvyšuje aktivita stresovej osi, tzv. HPA os. Mozog aktivuje hypotalamus-hypofýza-nadobličky (HPA os), ktorá uvoľňuje stresové hormóny, najmä kortizol. Kortizol v krátkodobom strese pomáha – zvyšuje pozornosť a energiu. Pri dlhodobom alebo extrémnom strese sa však kortizol hromadí a poškodzuje mozgové oblasti, hlavne hipokampus (pamäť, učenie) a prefrontálnu kôru (rozhodovanie, sebaovládanie).

Zisti viac o témach duševného zdravia

Ako si vybrať psychológa: Na čo sa zamerať, a čo zvážiť?

Prvé sedenie u psychológa: Čo očakávať a ako sa pripraviť

Čo je to terapia, ako prebieha a kedy je vhodné o nej uvažovať?

Prečo máme pocit, že z niektorých priateľstiev „vyrastieme“?

Čo robiť, keď mám pocit, že ma nikto nepočúva?

Small talks: Čo nás vyčerpáva v malých sociálnych situáciách

Aké typy porúch osobnosti rozlišujeme, aké majú príznaky, a ako sa liečia?

Únava verzus lenivosť: Ako ju rozlíšiť a nevyhorieť

Neviem si oddýchnuť, aj keď mám voľno: Ako vypnúť hlavu, keď telo už oddychuje

Získaj exkluzívne ponuky a novinky

Sedenia

Starám sa o seba

Som firma alebo médiá

Legal