Nesiem si to z detstva: Ako si uvedomiť a prekonať naučené vzorce správania

Čo sú vzorce správania, a ako sa formujú v detstve?

Vzorce správania sú naše individuálne odpovede na to, čo sa deje okolo nás. Sú to naše emočné ale aj racionálne rámce, cez ktorú hodnotíme a posudzujeme svet okolo nás, naše vzťahy, mužov, ženy, priateľstvá a pod. V terapii sa s klientmi vždy dostaneme do bodu, že pomenúvame ich vzorec správania. To, prečo fungujú, ako fungujú a ako to vlastne vyzerá. Či im ich fungovanie niečo berie, naopak, čo im prináša, v čom to je funkčné a v čom menej.

Naše individuálne vnímanie sveta sa formuje v útlom detstve. Na tom sa zhodnú všetky psychologické teórie. Možno sa budú jednotliví autori líšiť v tom, akým faktorom prikladajú akú dôležitosť, no naozaj báza pôvodu našich vzorcov správania pramení v ranom detstve. Rodina je v tomto ako akési psychologické laboratórium. Dieťa sa tam učí spoznávať samé seba, svet, ľudí okolo neho a vytvára si o všetkom presvedčenia. Pod rodinou myslíme nielen členov rodiny ako takých, ale aj vzťahy medzi rodičmi, vzťahy so súrodencami - či je tam akási rivalita alebo naopak spolupráca. Rodinná atmosféra a hodnoty sú taktiež veľmi dôležité. Ako príklad môžeme uviesť že ak je rodinnou hodnotou úcta k iným ľuďom a živým tvorom, dieťa z tejto rodiny si to s najväčšou pravdepodobnosťou internalizuje a stane sa to aj jeho vzorcom správania. Teda vo svojom živote bude k iným ľuďom a taktiež živým tvorom úctivý, bude sa správať ohľaduplne a s rešpektom. Toto je príklad pozitívneho vzorca správania, no ako z praxe vieme, sú žiaľ aj tie negatívne.

Dôležité je ale spomenúť, že dieťa má kreatívne JA (kreatívne self). Znamená to, že sa vie rozhodnúť, ktoré vzorce správania od rodičov preberie a ktorým sa naopak vyhne. Nie všetko, čo bolo v rodine, musí dieťa mať vo svojom vlastnom živote. To, čo sa z rodiny vieme naučiť môže byť formulované ako niečo, čo vo svojom živote chceme, ale aj nechceme mať.

Čo je to medzigeneračné prenášanie traumy?

Medzigeneračné prenášanie traumy (alebo transgeneračný prenos traumy) je psychologický jav, pri ktorom sa traumatické zážitky jednej generácie prenášajú na ďalšie generácie, aj keď tieto ďalšie generácie tú traumu osobne nezažili.

Ako sa to deje?
Trauma sa môže prenášať rôznymi spôsobmi:

•  Psychologicky – napr. cez výchovu, postoje, správanie alebo emocionálnu atmosféru v rodine.
• Sociálne – napr. cez kultúrne normy, mlčanie o minulosti, rodinné tajomstvá.
•  Biologicky – výskumy naznačujú, že trauma môže ovplyvniť aj epigenetiku (zmeny v expresii génov), čo môže ovplyvniť správanie alebo citlivosť na stres u potomkov.

Veľakrát vieme, že máme nejaké vzorce správania, ktoré pramenia z našej rodiny. Mnoho klientov hovorí v tejto súvislosti napríklad o prežívaní neustáleho strachu, ktorý majú od svojej mamy. A tá ho zase mala od tej svojej. Alebo hovoria o závislostiach, lebo tak to mal ich dedko a ovplyvňovalo to celú rodinu. Rodina ako celok je extrémne poprepájaná, niekedy viac, ako sme ochotní si priznať. No netreba zabúdať na silu vlastného JA (ako bolo už vyššie spomenuté) a silu terapie. Pretože naši príbuzní síce na terapiu nechodili, no my môžeme a vieme tak zvrátiť resp. zastaviť tento medzigeneračný traumatický prenos, resp. prenos tých vzorcov správania, ktoré už nechceme.

Ako identifikovať vlastné spúšťače a emocionálne stopy z minulosti?

Mnoho ľudí nepozná samých seba. Pritom je to taká škoda! Kto nás má poznať viac než my sami? Ideálny kľúč na sebapoznanie je práve terapia, ktorej ale môže predchádzať napríklad sebareflexia, písanie si denníka, prípadne rozhovory s priateľmi. Všetko sú to spôsoby, ako nahliadnuť na vlastné ja, na vlastné vzorce správania a zároveň dostať spätnú väzbu. Bez spätnej väzby resp. bez nastavenia zrkadla ide menenie našich vzorcov skutočne ťažko.

Ak je k sebe ale človek vedomý, pozoruje svoje správanie, prežívanie, začne si spájať postupne to, čo dané správanie spôsobí a aká je jeho reakcia. Vie postupne prísť na to, ako to v jeho živote na psychologickej úrovni vyzerá a na základe toho sa vie lepšie rozhodnúť, čo s tým spraví. My sa nemusíme meniť, môžeme žiť tak, ako doteraz, s ,,triggermi” (spúšťačmi), ktorú sú nám vlastné. No ak chceme vo svojom živote zmenu a dané spúšťače nás rušia a komplikujú nám život, je ideálne začať to riešiť. Na terapii sa k tomu viete pod vedením odborníka postupne vrátiť, v bezpečnom a rešpektujúcom prostredí pomenovať, o čo ide, aké to sú triggery, odkiaľ pramenia a čo s nimi viete tu a teraz robiť. Psychológ vám vie poskytnúť nielen zrkadlo, praktické rady ale aj pochopenie, prijatie a tzv. ošetrenie toho, čo sa v minulosti stalo. A je možné, že doteraz to nikto iný neurobil...

Zmena nie je zrada a preto - ako budovať vlastnú identitu bez pocitu viny?

Každý človek sa vie rozhodnúť, ako chce viesť svoj život. Moc máme v našich rukách – ak nám niečo vadí, vieme pracovať na tom, aby to bolo inak. Rovnako je to s prenášaním vecí, ktoré sme zažili v minulosti alebo so spomínanými generančnými traumami. My nie sme obeťou generačnej traumy, máme tú moc, že vieme svoj život kontrolovať a zmeniť jeho smerovanie, ak nám to nedáva zmysel. Nemusíme a nemali by sme sa cítiť vinní za to, že opúšťame rodinné bremeno, však to je skvelé, že sme schopní sa pohnúť ďalej. A možno práve vďaka terapii bude náš život o toľko lepší a plnohodnotnejší, len tomu treba dať šancu.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙