Disociatívna porucha identity: Čo to je, a ako sa prejavuje?

Vo svojej praxi sa opakovane stretávam s ľuďmi, ktorí dlhé roky žili s pocitom, že „niečo nie je v poriadku,“ no nevedeli to pomenovať. Ich ťažkosti boli často nesprávne interpretované ako úzkostná porucha, depresia, porucha osobnosti či psychotické ochorenie. Až postupne, niekedy po rokoch terapeutickej práce, sa ukázalo, že jadrom ich prežívania je disociácia a v niektorých prípadoch aj disociatívna porucha identity. Ide o tému, ktorá je v spoločnosti stále opradená mýtmi, strachom a senzacionalizmom, no v psychológii ju chápeme predovšetkým ako dôsledok extrémnej traumy a zároveň ako dôkaz pozoruhodnej schopnosti ľudskej psychiky prežiť neprežiteľné.

Čo je disociatívna porucha? Definícia a podstata disociácie

Disociácia je psychický proces, pri ktorom dochádza k narušeniu integrácie vedomia, pamäti, identity, emócií, vnímania tela či správania. V klinickom kontexte ide o kontinuum javov, ktoré siahajú od bežného „zasnenia sa“ až po závažné disociatívne poruchy. Keď hovoríme o disociatívnych poruchách, máme na mysli stav, pri ktorom sa disociácia stáva chronickou, rigidnou a výrazne zasahuje do fungovania človeka.

Podľa diagnostických kritérií, ako sú napríklad tie uvedené v DSM-5 alebo v WHO klasifikácii ICD-11, ide o poruchy, ktoré nie sú výsledkom neurologického ochorenia, užívania návykových látok ani simulácie. Sú odpoveďou psychiky na nadmerné ohrozenie, ktoré presahovalo schopnosť dieťaťa alebo dospelého situáciu spracovať.

Disociácia ako prirodzený obranný mechanizmus mozgu

Z pohľadu neuropsychológie je disociácia prirodzeným obranným mechanizmom. Mozog v situácii extrémneho stresu alebo ohrozenia aktivuje stratégie, ktoré minimalizujú psychickú bolesť. Ak nie je možné bojovať ani utiecť, nastupuje tzv. disociačná reakcia. V praxi sa stretávam s klientmi, ktorí opisujú, že počas traumatickej udalosti mali pocit, akoby sa to dialo niekomu inému, akoby sledovali film, alebo akoby ich telo „nebolo ich.“

U detí, ktorých nervový systém je ešte vo vývine, sa disociácia stáva obzvlášť účinným nástrojom prežitia. Ak je trauma opakovaná a chronická, mozog si tento mechanizmus „uloží“ ako preferovaný spôsob zvládania reality. To, čo bolo kedysi adaptívne, sa však v dospelosti môže stať zdrojom vážnych psychických ťažkostí.

Viacpočetná osobnosť: Mýty vs. realita podľa psychiatrických štandardov

V médiách sa disociatívna porucha identity často zjednodušene označuje ako „viacpočetná osobnosť“ čo vyvoláva predstavu dramatických premien, extrémnych kontrastov a nepredvídateľného správania. Realita v klinickej praxi je oveľa tichšia a komplexnejšia. Väčšina ľudí s DID sa nesnaží pútať pozornosť, práve naopak, často roky skrývajú svoje symptómy a prežívajú silný pocit hanby.

Identitné časti, ktoré označujeme ako alteri, nie sú samostatnými osobnosťami v pravom slova zmysle. Ide o oddelené psychické stavy alebo časti osobnosti, ktoré nesú konkrétne spomienky, emócie a obranné stratégie. Ich vznik nie je prejavom „rozdelenej mysle,“ ale dôsledkom vývinovej traumy, pri ktorej nebolo možné vytvoriť jednotnú, integrovanú identitu.

Hlavné typy disociatívnych porúch

V klinickej psychológii rozlišujeme viacero foriem disociatívnych porúch, ktoré sa líšia závažnosťou aj prejavmi. Spoločným menovateľom je narušenie kontinuity vedomia a identity, no každá z nich má svoje špecifiká. V praxi je dôležité citlivo rozlišovať, o aký typ ide, pretože od toho sa odvíja diagnostika aj terapeutický postup.

Disociatívna amnézia a fúga: Keď myseľ vymaže spomienky

Disociatívna amnézia sa prejavuje neschopnosťou vybaviť si dôležité autobiografické informácie, zvyčajne súvisiace s traumatickou udalosťou. Nejde o bežnú zábudlivosť, ale o selektívne „vymazanie“ spomienok, ktoré sú pre psychiku príliš ohrozujúce. Niektorí klienti si nepamätajú celé obdobia detstva, iní konkrétne udalosti alebo osoby.

V zriedkavejších prípadoch sa stretávame s disociatívnou fúgou, pri ktorej človek náhle opustí svoje prostredie, môže cestovať a dočasne prijať novú identitu. Po návrate si často nepamätá, čo sa počas fúgy dialo. Aj keď tieto prípady pôsobia dramaticky, ich podstata je rovnaká – únik pred psychickou bolesťou.

Depersonalizácia a derealizácia: Pocit odcudzenia od vlastného tela a sveta

Depersonalizácia a derealizácia patria medzi častejšie disociatívne symptómy. Klienti opisujú, že sa cítia odpojení od vlastného tela, akoby neboli „vo svojej koži,“ alebo že svet okolo nich pôsobí neskutočne, plocho či vzdialene. Tieto stavy sú často sprevádzané úzkosťou, no samy o sebe nie sú psychózou, čo je dôležité zdôrazniť aj v psychoedukácii.

Disociatívna porucha identity (DID): Najkomplexnejšia forma poruchy

Disociatívna porucha identity je najzávažnejšou formou disociácie. Vzniká takmer výlučne v dôsledku ťažkej, opakovanej traumy v ranom detstve, keď ešte nebola vytvorená jednotná identita. V praxi sa stretávam s tým, že jednotlivé časti osobnosti majú rozdielny vek, emočné prežívanie, niekedy aj odlišné spôsoby správania či vzťahovania sa k okoliu.

Podstatným znakom DID je amnézia medzi identitnými stavmi, tzv. „stratený čas.“ Klient môže zistiť, že urobil alebo povedal niečo, na čo si nepamätá, alebo nachádza veci, ktoré si nepamätá, že by kúpil. Tieto zážitky sú často sprevádzané intenzívnym zmätkom a strachom.

Disociatívna porucha: Príznaky, ktoré si treba všímať

Symptómy disociatívnych porúch sú rôznorodé a často sa prekrývajú s inými diagnózami. Okrem amnézie ide o náhle zmeny nálady, identity, hlasu či postoja, vnútorné konflikty, pocity odcudzenia a problémy s reguláciou emócií. V praxi sa stretávam s tým, že klienti svoje prežívanie opisujú metaforami, napríklad ako „vnútorný chaos“ alebo „viac hlasov v hlave.“

Amnézia a „stratený čas“: Keď si nepamätáte hodiny či dni

Fenomenológia „strateného času“ je pre DID veľmi typická. Klienti si môžu nepamätať celé rozhovory, úseky dňa či dokonca dni. Tento jav nie je vedomý ani úmyselný. Ide o dôsledok prepínania medzi identitnými stavmi, ktoré nemajú spoločnú pamäťovú stopu.

Prítomnosť iných identít (tzv. alter egá): Ako sa prejavujú?

Identitné časti sa môžu prejavovať veľmi nenápadne. Niekedy ide len o jemnú zmenu v spôsobe myslenia či prežívania, inokedy o výraznejší posun v správaní. V terapeutickom procese je dôležité pristupovať k týmto častiam s rešpektom a pochopením, nie s cieľom ich „odstrániť.“

Vnútorný zmätok, hlasy v hlave a zmeny v správaní

Mnohí klienti sa obávajú, že hlasy, ktoré vnímajú, znamenajú psychózu. V disociatívnom kontexte však ide o vnútorné časti osobnosti, ktoré komunikujú medzi sebou. Rozlišovanie medzi disociatívnymi a psychotickými symptómami je jednou z najnáročnejších úloh v diagnostike.

Prečo porucha vzniká? Súvis s extrémnou traumou v detstve

Takmer všetci ľudia s DID majú v anamnéze ťažké formy fyzického, sexuálneho alebo emocionálneho zneužívania, často v kombinácii so zanedbávaním. Trauma bola opakovaná, nepredvídateľná a spojená s pocitom absolútnej bezmocnosti. Disociácia sa stala jediným dostupným spôsobom, ako si zachovať psychickú integritu.

Teória štrukturálnej disociácie osobnosti

Teória štrukturálnej disociácie vysvetľuje, že osobnosť sa rozdeľuje na časti orientované na každodenné fungovanie a časti fixované na traumu. V praxi s touto koncepciou pracujem veľmi často, pretože umožňuje klientom porozumieť vlastnému prežívaniu bez patologizácie.

Úloha chronického zneužívania a zanedbávania pri vzniku DID

Zanedbávanie je často rovnako deštruktívne ako aktívne zneužívanie. Dieťa, ktoré nemá bezpečnú vzťahovú väzbu, nemá možnosť regulovať svoje emócie prostredníctvom dospelého. Disociácia sa stáva náhradným regulátorom.

Život s DID: Ako funguje človek s viacerými identitami?

Napriek závažnosti diagnózy mnohí ľudia s DID fungujú navonok relatívne dobre. Majú prácu, vzťahy, rodiny. Cena, ktorú za to platia, je však vysoká – vnútorné vyčerpanie, úzkosť a pocit, že žijú „na autopilota.“

Komunikácia medzi identitami a „systém“ osobnosti

V terapeutickom procese podporujeme rozvoj vnútornej komunikácie medzi časťami. Cieľom nie je ich násilná integrácia, ale postupné budovanie spolupráce a bezpečia v tzv. systéme osobnosti.

Každodenné výzvy v práci a v blízkych vzťahoch

Vzťahy sú pre ľudí s DID často zdrojom ambivalencie. Túžba po blízkosti sa stretáva so strachom z opätovného zranenia. V práci sa môžu objavovať problémy s koncentráciou, pamäťou či identitou roly.

Diagnostika a liečba disociatívnej poruchy

Diagnostika DID je komplexná a vyžaduje čas, skúsenosti a citlivý prístup. Nejde o diagnózu, ktorú by bolo možné stanoviť na základe jedného rozhovoru.

Prečo trvá roky, kým pacienti dostanú správnu diagnózu?

Symptómy sú často maskované, fragmentované a klienti sa za ne hanbia. Navyše, disociatívne poruchy sú v klinickej praxi stále poddiagnostikované.

Psychoterapia ako základný pilier liečby (integrácia vs. kooperácia)

Psychoterapia je základom liečby disociatívnych porúch. V súčasnosti sa čoraz viac kladie dôraz na stabilizáciu, bezpečie a spoluprácu medzi časťami, nie nevyhnutne na úplnú integráciu. Cieľom je, aby človek mohol žiť plnohodnotný život bez neustáleho vnútorného boja.

Disociatívna porucha identity nie je prejavom slabosti, ale dôkazom mimoriadnej adaptability ľudskej psychiky. Ako odborníci máme zodpovednosť prinášať o tejto téme informácie, ktoré sú pravdivé, citlivé a zbavené senzácie. Len tak môžeme prispieť k tomu, aby ľudia s touto diagnózou neboli odsúvaní na okraj, ale pochopení a podporení.

⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich odborníkov.

V texte používame mužský rod, ako napríklad „klient“ a „psychológ“, pre uľahčenie a plynulejší štýl vyjadrovania. Tieto termíny sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetkých odborníkov aj klientov bez ohľadu na rod. 💙