Nič ťa nebaví a nič sa ti nechce? Ako rozlíšiť únavu od vyhorenia či depresie?

Ak by som mala jedno euro za každého klienta, ktorý mi na prvom sedení povie: „Mňa vlastne nič nebaví, ale asi som len lenivý/á,“ dnes by som písala tento článok z chaty v Toskánsku. Realita je však iná – sedím v terapeutickej miestnosti a opakovane vysvetľujem, že lenivosť je veľmi zlý diagnostický nástroj.

Pocit prázdna, straty zmyslu a radosti nie je osobnostná chyba. Je to správa. A ako každá správa, aj táto si zaslúži byť prečítaná, nie umlčaná ďalšou dávkou sebakritiky.

Pocit, že ťa „nič nebaví“: Je to len lenivosť alebo niečo hlbšie?

Začnime rovno mýtom. Lenivosť v psychológii prakticky neexistuje. Existuje únava, vyčerpanie, depresia, úzkosť, trauma, vyhorenie… ale „vrodene lenivý človek,“ ktorý by si povedal „ja nechcem žiť zmysluplne,“ je skôr rozprávková bytosť.

Kazuistika z praxe: Klientka (32) pracovala v pomáhajúcej profesii, roky „ťahala“ nadčasy, bola tá spoľahlivá. Keď mi hovorila, že po práci už len leží a scrolluje, nazývala sa neschopnou. Po pár sedeniach sa ukázalo, že jej nervový systém je v permanentnom stave ohrozenia. Nechýbala jej disciplína, chýbala jej mentálna a energetická kapacita.

Ak sa chceš cítiť lepšie, ale nevieš sa k tomu dokopať, problém nie je v charaktere. Problém je v zdrojoch.

Prečo sa musíš do všetkého premáhať? Najčastejšie psychologické príčiny

Premáhanie je signál. Psychika ním hovorí: „Takto už dlho nepôjde.“ Najčastejšie dôvody, ktoré v praxi vídam u klientov:

• Chronický stres – telo funguje, ako keby bol neustále požiar, aj keď len odpovedáš na e-maily.
• Potláčané emócie – smútok, hnev či sklamanie zamknuté niekde „lebo teraz na to nie je čas“.
• Život podľa MUSÍM – musíš byť výkonný/á, vďačný/á, pozitívny/á.
• Strata zmyslu – robíš veci, ktoré nedávajú odpoveď na otázku „prečo?“.

Z praxe: Klient (41) mi raz povedal: „Ja mám vlastne dobrý život, len ma strašne unavuje ho žiť.“ A to je presne ono. Nie každý problém musí vyzerať dramaticky, aby bol vážny.

Rozdiel medzi dočasnou „depkou“ a klinickou depresiou

Nie každá zlá nálada potrebuje diagnózu. Dočasná depka má spravidla príbeh – niečo sa stalo a psychika na to reaguje. Smútok kolíše, občas sa objaví úľava, humor, záujem. Klinická depresia je iný level hry.

Typicky:

• radosť je preč (a nie, víkend to nezachráni),
• energia je na bode mrazu,
• spánok a jedlo sú rozhádzané,
• myšlienky sú tvrdé, sebaobviňujúce,
• budúcnosť vyzerá ako veľmi dlhý pondelok.

Ak tento stav trvá viac než dva týždne a zasahuje do fungovania, internetové články (áno, aj tento) už nestačia.

Anhedónia – keď sa vytratí schopnosť cítiť radosť

Čo je anhedónia a ako ovplyvňuje vnímanie sveta?

Anhedónia je jeden z najzradnejších symptómov. Klienti ju často opisujú takto:
„Viem, že by ma to malo tešiť, ale necítim absolútne nič.“

Svet je sivý, jedlo bez chuti, vzťahy ploché. A to je mimoriadne desivé – lebo ak zmizne radosť, človek začne pochybovať o zmysle všetkého.

Prečo veci, ktoré ťa predtým tešili, zrazu nedávajú zmysel?

Nejde o rozmaznanosť ani nevďačnosť. Ide o zmeny v dopamínovom systéme mozgu.

Kazuistika: Klientka (27) milovala cestovanie. Keď mi povedala, že sedí v Ríme a je jej to jedno, myslela si, že je „pokazená.“ V skutočnosti bola hlboko depresívna. Problém nebol Rím. Problém bol vyčerpaný nervový systém.

Vyhorenie zo života (Life Burnout): Keď ťa vyčerpáva vlastná existencia

Vyhorenie už dávno nie je len o práci. Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú vyhorení zo života ako takého.

Signály, že tvoj pohár energie definitívne pretiekol

• ráno otváraš oči s otázkou „zase?“,
• aj malé rozhodnutia sú neúnosné,
• strieda sa podráždenosť a apatia,
• fantázia o tom „na chvíľu nebyť“.

Vyhorenie je výsledok dlhodobého ignorovania vlastných potrieb. Nie je to zlyhanie, je to logický dôsledok.

Prokrastinácia ako obranný mechanizmus mozgu

Mozog neprokrastinuje preto, že by bol drzý. Prokrastinuje, lebo sa snaží vyhnúť ohrozeniu – stresu, hanbe, zlyhaniu.

Z praxe: Keď sa klient prestal bičovať otázkou „prečo som taký neschopný?“ a začal sa pýtať „čoho sa vlastne bojím?,“ veci sa pohli.

Hormonálna a biologická rovina: Máš dostatok dopamínu?

Psychika nie je odpojená od tela. Dlhodobý stres, nedostatok spánku, pohybu a živín robí z mozgu unavený open-space bez klimatizácie.

Ak chýba dopamín, motivácia nefunguje. A nie, silná vôľa to nezachráni.

Čo robiť, keď sa ti „nič nechce“? (Praktické kroky k obnove)

Metóda malých krokov: Ako začať, keď nemáš žiadnu energiu

Zabudni na „nový život od pondelka.“ Funguje minimum:

• vstať,
• napiť sa vody,
• ísť na 5 minút von.

Mozog potrebuje dôkaz, že niečo ide.

Digitálny detox: Ako sociálne siete kradnú pocit spokojnosti

Porovnávať svoj vnútorný chaos s cudzím highlightom je rýchla cesta k beznádeji. Klienti často hlásia citeľnú úľavu už po pár dňoch obmedzenia.

Význam spánku a fyzického zdravia pri obnove psychickej pohody

Spánok nie je odmena za výkon. Je to základná údržba nervového systému.

Kedy prestať hľadať riešenia na internete a navštíviť terapeuta?

Červené vlajky: Myšlienky na koniec a hlboká apatia

Ak sa objavujú myšlienky typu:

• „nechcem existovať“,
• „nič nemá zmysel“,
• úplná emočná otupenosť,

je čas vyhľadať odbornú pomoc. Terapia nie je slabosť. Je to akt zodpovednosti.

Ako znova nájsť zmysel: Cesta k pomalému návratu radosti

Zmysel sa zvyčajne nevráti ako osvietenie v sprche. Objavuje sa potichu — v bezpečí, v prijatí, v malých momentoch. V terapii sa menej pýtame „čo mám robiť?“ a viac „kým chcem byť?“.

Máš právo necítiť sa v poriadku (a máš právo na pomoc)

Ak máš pocit, že ťa nič nebaví, že dni sú sivé a vnútorný motor sa nechce naštartovať, neznamená to, že si zlomený/á, slabý/á alebo že „niečo s tebou nie je v poriadku.“ Znamená to, že tvoja psychika robí presne to, čo má robiť – upozorňuje ťa, že dlhodobo ideš proti sebe.

V praxi často vidím ľudí, ktorí sa snažili „fungovať“ ešte aj vtedy, keď už vnútorne dávno nevládali. Držali sa výkonu, zodpovednosti, očakávaní okolia, kým sa im postupne nevytratila radosť, záujem aj zmysel.

Nie preto, že by o ne prišli navždy, ale preto, že nervový systém prešiel do režimu prežitia.
A v režime prežitia sa nežije naplno – len sa vydrží.

Návrat chuti do života nebýva dramatický ani rýchly. Väčšinou nepríde ako veľké osvietenie, nové životné poslanie či zázračná motivácia. Prichádza potichu.

Psychoterapia, podpora blízkych či odborná pomoc nie sú o tom, že ti niekto „povie, ako máš žiť.“ Sú o tom, že konečne nemusíš niesť všetko sám/sama.

Ak si sa v tomto texte spoznal/a, možno práve teraz nepotrebuješ ďalší návod ani ďalšiu sebamotiváciu. Možno potrebuješ dovoliť si povedať: „Takto sa už ďalej ísť nedá – a je v poriadku s tým niečo urobiť.“

Pocit, že ťa nič nebaví, nie je konečná diagnóza tvojho života. Je to signál. A signály nie sú nepriatelia – sú to správy.

⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich odborníkov.

V texte používame mužský rod, ako napríklad „klient“ a „psychológ“, pre uľahčenie a plynulejší štýl vyjadrovania. Tieto termíny sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetkých odborníkov aj klientov bez ohľadu na rod. 💙